Dnes je utorok, 01.december 2020, meniny má: Edmund
Čas čítania
7 minutes
Zatiaľ prečítané

Poviedka na pokračovanie časť 12 - Listy od mŕtveho

apríl 03, 2020 - 15:00
V Bosne Eva získala takmer nespochybniteľný dôkaz o Andrejovej smrti. Bola pri jeho hrobe, rozprávala sa s človekom, v dome ktorého umrel a ktorý ho pochoval.

Všetci sa zbláznili?

Po návrate domov uvažuje, že sa obráti na súd a dá ho vyhlásiť za mŕtveho. Jej svokra Viera však neverí ani jej rozprávaniu, ani fotografiám z miesta, kde odpočíva jej syn. Ktorá zo žien má pravdu?

V októbri sa už do Tatier pomaly vkrádala zima, no slnečná nedeľa im prepožičala priam gýčovú krásu, ktorej sa nedalo odolať. „Toto je dokonalá psychohygiena,“ slastne si vzdychla Eva, zavesená do Mareka, kráčajúc turistickým chodníkom. „Po dlhom čase mám opäť pocit, že v mojom svete je všetko tak, ako má byť a znova v ňom zavládla harmónia.“ Marek sa len mlčky, chápavo usmial a obrátil tvár k zubatému slnku, ktoré ešte stále príjemne hrialo. „Do Vianoc si dám pohov, nebudem riešiť nič,“ zamyslene dodala, viac-menej pre seba. „Po Novom roku sa pustím do toho, nech dám veci do poriadku aj právne.“ Desila sa okamihu, keď bude musieť podať na súd žiadosť, aby bol Andrejovi vydaný úmrtný list. „Mám pocit, akoby som mu sama, vlastnými rukami kopala hrob,“ zmocnilo sa jej na okamih zúfalstvo. „Evi, neblázni,“ objal ju Marek okolo pliec a privinul k sebe. „Robíš len to, čo musíš a ver, ak sa Andrej díva odkiaľsi zhora na teba, tak určite súhlasí s tvojimi krokmi. Miloval ťa a bol aj pragmatik. Nekaz si tieto krásne chvíle, užívaj si ten pocit šťastia a pokoja, zaslúžiš si to.“

„Máš pravdu,“ usmiala sa neho a s privretými očami spokojne vdýchla do seba dúšok krištáľovo čistého chladného vzduchu.

Pohodu krásneho nedeľného odpoludnia odrazu narušilo pípnutie sms, ktoré sa ozvalo z Evinej kabelky ako rušivý nežiaduci element. „Bože, kto zas...“ Namrzene zašomrala a siahla rukou do útrob tašky. Mobil nosila so sebou neustále kvôli svojim pacientom, ktorí boli u nej vždy na prvom mieste. Vedela, že je medzi nimi pár ťažkých diabetikov či kardiakov a ponúkla im, aby jej kedykoľvek zavolali, keď sa im náhle zhorší zdravotný stav. Oni túto možnosť radi využívali a hoci sa na ňu mnohí kvôli predchádzajúcim udalostiam pozerali cez prsty, tak ako ich k tomu nútila verejná mienka pokryteckej elity malého mestečka, v duchu jej boli veľmi vďační a nevymenili by ju za nijakého iného lekára.

Otvorila textovú správu a zbledla ako stena. Roztriasli sa jej ruky a mobil jej spadol na zem. Marek ju starostlivo usadil na lavičku, vzal do ruky telefón a prečítal si, čo ju tak vystrašilo. „Nič nie je také, ako to vyzerá. Buď statočná a priprav sa na všetko... Tóno.“ Správa bola odoslaná z neznámeho čísla, pravdepodobne z jednorazovej sim karty. Eva sedela na lavičke s tvárou zaborenou do dlaní a vzlykala. Mareka ten pohľad zabolel. Pripomenul mu chvíľu, keď ju našiel v lesoparku a ponúkol jej, že s ňou pôjde do Bosny. Ešte pred chvíľou bola taká šťastná... Pohladil ju po vlasoch. „Neviem, fakt netuším, v čom lietam,“ plakala. „Ako keby sa všetci vôkol mňa zbláznili. Andrejov hrob, listy, ktoré mi určite podstrkuje do schránky Viera a teraz toto. Čo si mám o tom myslieť? Niekedy mám pocit, že akási neznáma energia, ktorá súvisí so záhadným zmiznutím Andreja, ma vtiahla do nejakého čudného, nereálneho paralelného sveta, v ktorom neplatia nijaké pravidlá a ktorému ja vôbec nerozumiem.“ Pohodová nálada zmizla tak rýchlo ako slnko nad tatranskými štítmi, ktoré sa z minúty na minútu zatiahli ťažkými mrakmi...

............

Už niekoľko dní sa Eva pokúšala skontaktovať s Tónom, aby jej podal vysvetlenie k obsahu tej záhadnej, zlovestnej esemesky. Všetky pokusy však boli márne. Keď vyťukala jeho číslo, ozvala sa jej automatická hláška, že ide o neexistujúci kontakt. Keď sa na neho spýtala len tak, akoby medzi rečou pacientov v ordinácii, každý z nich len pokrčil plecami, sklonil hlavu a viac-menej nenápadne sa snažil odviesť reč inam. Eriku, jeho manželku, prirodzene kontaktovať nemohla, a keď sa dozvedela, že odišla za synmi do Bratislavy a tam sa chystá aj usadiť, nič jej už nedávalo vôbec žiadny zmysel. Pochytil ju strach, o to desivejší, že sa bála čohosi neznámeho, čomu sa nemohla postaviť tvárou a čo vôbec nepoznala.

V jedno sychravé novembrové ráno, bolo čosi po šiestej, sa pred jej dverami rozdrnčal domový zvonček. Nepríjemný zvuk ju doslova vystrelil z postele, prehodila cez seba župan a so zlou predtuchou šla otvoriť. Pred dverami stáli dvaja muži. „Kapitán Michalica a nadporučík Daniel,“ predstavili sa jej a zároveň aj legitimovali kriminalisti z Popradu. Eve sa podlomili kolená. Okamžite jej napadlo, že vypátrali niečo nové o Andrejovi.

„Pani Tibenská?“ spýtal sa jeden z nich zdvorilo, ale s chladným odstupom muža zákona. Eve zazvonilo v ušiach jej priezvisko, akoby ho počula prvý raz. „Našli ste Andreja?“ Odpovedala protiotázkou. Muži si vymenili medzi sebou nechápavé pohľady. „Prepáčte, ale nemôžeme vám poskytnúť nijaké informácie. Máme súdny príkaz na domovú prehliadku vo vašom byte,“ vytiahol jeden z nich úradný dokument. „Poprosili by sme vaše doklady.“ Eva nechápajúc, čo sa vlastne deje, mu podala občiansky preukaz. Mladší z mužov si zapísal jej dáta a vrátil jej ho späť. Odstúpila od verí a rukou im pokynula, aby vstúpili.

Nechala im voľný priestor. Utiahla sa do kuchyne, odkiaľ sa po chvíli začala šíriť opojná vôňa kávy. Celé minúty bezmyšlienkovite miešala nápoj a keď si odpila, zistila, že zabudla na cukor. V duchu bola rada, že tam nie je Marek. Ten odišiel na prvý autobus ešte za svitania, keďže mal so žiakmi nultú hodinu telocviku.

V hlave mala úplné prázdno, keď počúvala buchot z útrob bytu.

Muži boli naozaj dôkladní. Prehľadali dom centimeter po centimetri. Obzvlášť dlho sa zdržali v Andrejovej pracovni, kam od toho leta, keď zmizol, vkročila len málokedy.

Nevedela, koľko to celé trvalo. Pripadalo jej to ako celá večnosť, kým sa napokon jeden z nich zjavil v kuchynských dverách a oznámil: „Hotovo.

Neveriacky na nich hľadela, keď ich odprevádzala ku vchodovým dverám. Odnášali so sebou celé krabice spisov, firemných účtovných dokladov a oba Andrejove počítače. „Skutočne by som rada vedela, čo vás oprávňuje brať osobný majetok môjho nebohého muža,“ zarazilo ju, s akou ľahkosťou vyslovila slovo „nebohého.“ „Pani, už sme vám vysvetlili, že nemáme kompetencie dávať vám v tejto chvíli akékoľvek informácie. Pochopte, ide o vyšetrovanie mimoriadne závažného trestného činu. Ale prosím, neodchádzajte z mesta, určite vás čoskoro budeme kontaktovať.“

„No, už sa neviem dočkať,“ podotkla sarkasticky, keď za nimi zatvárala dvere.

........

Dozvedela sa to o pár dní a bol to pre ňu poriadny šok. Predvolali ju na výsluch na okresnú políciu v Poprade. Sedela v neútulnej miestnosti na nepohodlnej stoličke a snažila sa zo všetkých síl sústrediť na kladené otázky, keďže jej unikal ich zmysel. Po chvíli jej však došlo, že jej Andreja dávajú do súvislosti s vraždou podnikateľa Jána Ribenského, ktorý zmizol pred siedmimi rokmi a ktorého telesné pozostatky sa našli prednedávnom v neďalekej opustenej lokalite.

„Absolútny nezmysel!“ Vykríkla rozhorčene. „Andrej nie je nijaký vrah.“ Priam ju zadúšalo od tej nehoráznosti, že ktosi sa opovažuje podozrievať jej muža z takého ohavného činu. „To je blbosť, ktorá mohla skrsnúť len v hlave týchto dementných fízlov,“ vírilo jej hlavou. „Nie je možné, aby taký kultivovaný, vzdelaný a citlivý človek, ako bol on, sa dopustil čo len v myšlienkach niečoho takého. Navyše, Andrej bol hlboko veriaci, hoci nesedel každú nedeľu v kostole a dokonca vyhlasoval, že cirkev so svojou skostnatenosťou a bigotnosťou  pôsobí priam kontraproduktívne voči viere, no  jedným dychom dodával, že desatoro je jediným dokonalým návodom na život, nespochybniteľným od momentu svojho vzniku. A on sa toho skutočne držal.“

„Keby ste ho poznali, pochopili by ste, že ste úplne vedľa,“ ozvala sa razantne, s absolútnou istotou v hlase. „Andrej mal výčitky svedomia ešte aj vtedy, keď náhodou zvýšil hlas a nakričal na svojho zamestnanca. Vedelo ho to trápiť celé hodiny, nebol by schopný komukoľvek ublížiť, nieto ešte vraždiť.“ Posledné slová vyslovila s pocitom nesmiernej krivdy. „Nič také ani netvrdíme,“ ubezpečil ju jeden z vyšetrovateľov. „Chápte, je to bežný postup a my sa len snažíme zistiť všetky okolnosti, ktoré by mohli viesť k objasneniu prípadu.“  Mlčky sklonila hlavu „Ak je to všetko, môžem už odísť?“ Policajt prikývol. „Pani Tibenská, ešte niečo,“ zastavil ju pri dverách. „Ak by ste si na niečo spomenuli, na čokoľvek zvláštne a neobvyklé, prosím, kontaktujte nás.“

„Tak toto je asi zlý vtip,“ povedala si v duchu a trpko sa zasmiala. „Posledné roky sú pre mňa nepretržitým sledom zvláštnych a absurdných udalostí,“ ale nemala chuť mu čokoľvek vysvetľovať.

Na chodbe policajnej stanice sa stretla s Vierou. Samozrejme, aj ju pozvali, aby ju vypočuli. Keď ju svokra zbadala, vstala zo stoličky, akoby ju uštipla zmija, priskočila k nej, kmásla ju za rukáv a zasyčala: „To ty si ho do toho namočila, aj s tým tvojím Tónom. Fuj, že ti nie hanba ukazovať sa na očiach slušných ľudí. Neštítiš sa ničoho, len aby si zhrabla jeho majetok. Vyhlásiš ho za mŕtveho a ešte z neho spravíš vraha. Božie mlyny melú pomaly, ale spravodlivo, toto sa ti vráti.“

„Mlč už,“ s otvorenou nenávisťou jej šprihla do tváre Eva a odstrčila ju od seba.

Ani nevedela, ako došla domov a keď zaparkovala auto na dvore, chvíľu v ňom ostala meravo sedieť. Bola otrasená, zničená a obávala sa toho, čo všetko sa ešte môže stať. Z letargie ju prebral pohľad na vchodové dvere. Na prahu sa čosi belelo. Vyletela z auta a roztrhla obálku „Nič, nie je také, ako sa zdá. Musíš byť statočná.“ Tie isté slová ako v Tónovej esemeske, akurát napísané Andrejovým písmom....

Pokračovanie v budúcom čísle

- - Inzercia - -