Dnes je utorok, 01.december 2020, meniny má: Edmund
Čas čítania
6 minutes
Zatiaľ prečítané

Skutočný príbeh - Stará bosorka

apríl 01, 2020 - 08:00
Jej škrekľavý hlas, ktorý prechádzal až do neznesiteľného tremola, sa mi zarýval do mozgu a hrozilo, že zošaliem.

Stará bosorka

Sničím nebola spokojná, všetko ošomrala a keď náhodou bola chvíľu ticho, tak sa na mňa dívala pohŕdavo trpiteľským pohľadom bohyne, ktorá bola nútená dýchať rovnaký vzduch ako ten odporný hmyz, za ktorý zrejme považovala mňa. Pani Ida patrila k bytostiam, ktorým som nepriala iné, len aby stretli samých seba. Myslím si, že nenávidela celý svet a doslova sa pred ním uzavrela, keďže bola presvedčená, že jej nie je hoden. Pravda je, že svet na ňu zabudol, a to jej niekedy ležal pri nohách...
Ida bola totiž pred mnohými rokmi muzikálová hviezda. Poznali ju v Bratislave, vo Viedni, v Budapešti a všade tam sa korili nielen jej speváckemu talentu, ale aj nevšednej kráse a šarmu. To však bola dávna minulosť. Svet sa medzitým posunul o pár desať-ročí a tie so sebou priniesli celkom iné idoly, ktorým sa aktuálne klaňal. S tým sa nevedela zmieriť. Nenávidela zrkadlo, ktoré odrážalo podobu starej, vyziabnutej vráskavej ženy vždy, keď sa predeň postavila. Snažila sa to vylepšiť krvavočerveným rúžom na pery, no nie vždy sa trafila a výsledok bol komický. Ida aj napriek trom manželstvám zostala bezdetná, a tak na staré kolená nemala nikoho, kto by sa o ňu postaral. Bola odkázaná na opatrovateľky, ako som bola ja, no a pravdupovediac, odkázaná som bola aj ja na ňu. Potrebovala som každý cent, ktorý mi pomohol študovať, tak som si nemohla vyberať.

CESTA ZA SNOM

Vždy som chcela študovať medicínu, no keď som to povedala mame, veľmi zosmutnela. Vedela, že na to mám, no rovnako dobre ako ja, že na to nemáme. Žili sme samy. O otcovi som nič nevedela, mama o ňom nikdy nerozprávala. Príbuzných sme tiež nemali, lebo moja mama vyrástla v detskom domove. Narodila sa ako nechcené dieťa. Chvíľu sa o ňu starala jedna príbuzná, hovorila jej babka a jedinú fotografiu, ktorú s ňou mala, na ktorej bola ako trojročné dievčatko, opatrovala ako oko v hlave. Po jej smrti už o ňu nikto nemal záujem, a tak skončila v opatere štátu. Akosi som tušila, že tento jej „erárny“ pôvod mal čo dočinenia s tým, že mama sa napokon nevydala, ale vždy, keď som reč zaviedla na túto tému, sa odmlčala takým spôsobom, že som debatu radšej ukončila.
Napokon, vedela som svoje. Ten, komu na mojej mame prekážalo, že je z decáku, bol jednoducho blbec. Mama bola a stále je veľmi pekná žena a aj keď sa vyučila len za predavačku, je veľmi sčítaná, miluje koncerty, no kvôli financiám ich môže sledovať len v televízii. Nikdy nikam nechodila, nič si nedovolila na seba kúpiť a jej jediné kultúrne vyžitie je ženský spevokol pri našej základnej škole, kam som chodila, lebo to je zadarmo.

Nuž, keď sa dozvedela, že chcem pokračovať v štúdiu na medicíne, nebolo jej všetko jedno. Dúfala, že po maturite na strednej zdravotnej sa zamestnám a prinesiem domov nejakú korunu do viac ako skromného rozpočtu. A takto A takto ma musela živiť ešte dlhých šesť rokov. Šťastím bolo, že žijeme v hlavnom meste, a tak nebolo treba platiť internát, no štúdium, skriptá, to niečo stojí. Musela som si na to zarobiť sama. Brigádničiť v supermarkete som kvôli náročnému dennému štúdiu nemohla, takže ostala jedine práca opatrovateľky na pár hodín denne, podľa potreby. Len ten, kto si takúto prácu hľadá, vie, aké je to ťažké. Tých stareniek a starčekov, ktorí si to môžu dovoliť, nie je až tak veľa a obyčajne ich vychytajú profesionálne opatrovateľky. Úradníčka, ktorej som priniesla žiadosť, len bezradne krčila ramenami a po chvíli váhania povedala: „Je mi ľúto, ale voľná je len pani Ida.“ Na moje „dobre, tak pôjdem tam,“ len pokývala hlavou. „Viete, tam žiadna dlho nevydrží, no keď si trúfate...“ Trúfla som si, samozrejme, netušiac, čo za „darček“ je dotyčná „starenka“.

MADAM IDA

„No konečne mi niekoho poslali!“ „Srdečne“ ma privítala vo dverách. „A hneď si choďte umyť ruky. Ktovie, čo ste chytali,“ zavrčala na pozdrav a palicou, ktorou si pomáhala pri chôdzi, mi rázne ukázala smer, ktorým bola kúpeľňa. Potom nasledoval „kádrový“ pohovor. Bola spokojná, že študujem medicínu. „Dúfam, že sa vyznáte v liekoch a nebudete sa ma snažiť otráviť ako tá negramotná primitívka, čo tu bola pred vami.“ V priebehu niekoľkých minút som sa dozvedela, že u „chudery“ Idy sa striedali len samé „primitívky, zlodejky a iné asociálky“, ktoré jej úrad prideľoval, asi z pomsty a zo závisti, že „Ona je niekto“, ako si to sama odôvodňovala.

Peniaze, ktoré som si u nej zarobila, boli naozaj zaslúžené. Nakupovala som, žehlila, upratovala a to buď za nekonečných tirád o jej niekdajšej sláve a kráse, alebo aspoň za zvukov operetných árií Gejzu Dusíka, Kálmana a Lehára, libreto ktorých „oživovala“ výlevmi svojej zlosti a zlomyseľnými poznámkami na moju adresu. Miliónkrát som mala chuť tresnúť dvermi a netajím, aj moju „otrokárku“. No vždy som si spomenula na cenu skrípt, ktoré som potrebovala, a tak som radšej zaťala zuby. Tak prešli roky a ja som sa dostala až do posledného ročníka, v ktorom ma čakali štátnice. No čakalo na mňa aj čosi iné...

BLBÝ DEŇ

Bolo krátko pred Veľkou nocou a dúfala som, že moje nevoľníctvo u Idy už čoskoro skončí. Mala som síce veľa učenia, ale sľúbila som, že jej ešte poumývam okná a poupratujem pred sviatkami. Pravda je, že som šetrila peniaze na promócie. Vyhliadla som si vysnívané šaty, ktoré vôbec neboli lacné, a to nepočítam doplnky, topánky, kabelku a tak...
V tú sobotu pršalo a bolo dosť sychravo. Dúfala som, že to vidí aj Ida a nebude trvať na tých oknách. No trvala. Umývala som ich a leštila celé hodiny. Keď usúdila, že môže byť, lebo nič lepšie sa odo mňa ani nedá čakať, mohla som s jej dovolením povešať záclony a zliezť z rebríka. V izbe ma čakala spúšť. Ida povyhadzovala zo skríň všetko to svoje staré, zatuchnuté haraburdie. Teda šatstvo „mimoriadne kvalitné a elegantné kúsky, dnes sa už také kúpiť nedajú, všetko z popredných salónov na mieru šité,“ a musela som sa pustiť do skríň. Okolo desiatej večer som z posledných síl zahlásila hotovo a celá dolámaná som sa tešila na posteľ. Ida šla skontrolovať moju prácu. Prešla prstom po vrchnej polici a pomedzi zuby precedila: „fuj, prach“. Skôr než som stihla čokoľvek povedať, schytila svoju palicu a šmahom vyhodila naukladanú bielizeň z police na zem. „Ešte raz a poriadne,“ zvrieskla na mňa. Musela som narátať do desať, aby som prehltla tie vulgárne slová, ktoré sa mi drali z úst na jej adresu. „Stará bosorka“ bolo to najjemnejšie. Mlčky som sa zvrtla na opätku a pobrala sa k dverám, v presvedčení, že už nikdy viac nimi neprejdem.

Vtom som si všimla, že spolu s bielizňou vypadla zo skrine aj drevená škatuľa, ktorá tam bola zastrčená celé roky. Vysypali sa z nej staré fotografie. Pod mojimi nohami ležal obrázok malého dievčatka, ktoré mi bolo veľmi povedomé. Zdvihla som vyblednutú fotografiu a neveriacky som sa na ňu pozerala. „Veď to je moja mama,“ s úžasom a totálnym zmätkom som sa pozrela smerom, kde stála Ida ako soľný stĺp. Chvíľu sme sa na seba pozerali a ja som jej v skratke vyrozprávala príbeh mojej mamy, ktorá má doma podobnú fotografiu ako jedinú spomienku na svoje detstvo mimo detského domova. „Vypadni,“ precedila Ida medzi zubami. To bolo jej jediné vysvetlenie. „Vypadni a viac sa tu neukazuj.“
Štátnice dopadli dobre. S čerstvým diplomom z lekárskej fakulty som sa chystala na promócie. Vtedy sa ozval telefón. Bola to Ida. Požiadala ma, či by som ju nenavštívila aj s mamou. Tá po dlhom váhaní súhlasila. Síce veľmi tomu neverila, ale pripúšťala aj možnosť, že by to mohla byť žena, ktorá ju porodila.

Ida nám otvorila dvere a teatrálnym gestom nás pozvala ďalej. „Tak, ty si predavačka, moja dcéra je úplne obyčajná predavačka...,“ pretiahla s afektovaným posmechom posledné slovo. Mama sa chcela na mieste zvrtnúť. No čosi ma prinútilo, aby som ju vtlačila do kresla v obývačke. Vyšla som do kuchyne a keď som vošla, našla som ich, ako sa mlčky pozerali na staré fotografie. Nebudem zdržiavať. Zo starej bosorky sa vykľula moja stará mama, ktorá pred päťdesiatimi rokmi porodila dcéru a kvôli kariére sa jej vzdala. Ale krv nie je voda...

Idu nesmiem oslovovať „stará mama“. Môžem jej tykať a hovoriť Ida. Veľmi sa teší na moju promóciu. „Si hrdá, že tvoja vnučka je lekárka, však?“ spýtala sa jej mama. „No, hej, aj to,“ váhavo odpovedala. Vysvitlo totiž, že najviac sa teší, že sa po rokoch opäť objaví na verejnosti a dúfa, že to bude triumfálny návrat, že tou hlavnou hviezdou bude ona...

Nina K.

- - Inzercia - -