Dnes je pondelok, 30.november 2020, meniny má: Ondrej, Andrej
Čas čítania
4 minutes
Zatiaľ prečítané

Skutočný príbeh - V núdzi poznáš priateľa

marec 31, 2020 - 08:00
Marta bola najstaršia z ôsmich detí a odmalička počúvala, ako musí pomáhať doma a ochraňovať mladších súrodencov. Nebránila sa, žili v súdržnosti, myslela si, že toto je jej osud, celoživotná snaha, ako byť niekomu užitočná a aj mať všetko pod kontrolou.

V núdzi poznáš priateľa

Keď rástla, naučila sa nielen opatrovať deti, umývať ich, učesať, aj sa s nimi hrať, ale nosila domov aj dobré známky a rozmýšľala, že hádam okrem varenia, žehlenia a celej tej starostlivosti by bolo dobré splniť si aj sny. Nie nejaké veľké, na to sú predsa iní, ale tak, aby nebola ďaleko od domova a mohla pomôcť, keby sa stalo čokoľvek. Otec už išiel do dôchodku, mama o čosi mladšia ešte pracovala, ale nemala v živote iné ambície ako mať dobrú rodinu, a to peniaze do domu neprinieslo. Ale veľa radosti, to áno. Vždy sa bolo na čom smiať, zabávať, niektorí vedeli hrať na hudobných nástrojoch, keď boli sviatky, všetci si sadli k stromčeku alebo k stolu a vyhrávali do polnoci. Rozmýšľala, že áno, dobré je mať školu, ale aj takúto rodinu by chcela. Nie až toľko detí, ale malých nezbedníkov, ktorých by mohla pohladiť aj občas okríknuť, to by brala. Doma videla tento príklad a sama, podobne ako jej mama, sa videla skôr pri sporáku ako v nejakej kancelárii. Do školy na hotelovú akadémiu ju vzali na odvolanie. Iba pred niekoľkými rokmi bol na takúto školu nával, v čase socializmu moh- li mladí vycestovať za hranice, a teda na hotelku, ako ju každý familiárne volal, sa nedalo ľahko dostať. Za Martu sa ktosi prihovoril otcov kamarát, dnes dôležitý na nejakom poste okresného úradu, inak fajn chlapík, ako hovoril otec. Všetko reálne sa dialo okolo nej ako za záclonami. Nemala rada a ani nepoznala reálny svet. Celý čas sa venovala iným, bola zahľadená do mladšej sestry alebo usmrkaného brata. Ráno ich bolo treba vystrojiť do školy a večer variť, keď mama nestíhala. Mesto ju privítalo akosi cudzo. Cítila sa tam sama, poobede hneď sadla na autobus a utekala domov.

V škole si našla kamarátky, nebolo to tak, že by nebolo s kým si občas sadnúť na kávu alebo len tak sa porozprávať, ale ona mala svoje plány. Sem-tam po škole prehodila občas s niekým pár slov a potom myslela na to, že popri úlohách ešte musí prať a ísť do záhrady. Občas sa jej na zastávke prihovorili nejakí chlapci, prehodili pár slov, mala pocit, že sa im páči. Po prvom ročníku však už nosila rozpustené vlasy, dala si na sebe záležať a aj na šatách, ktoré si nielen šila, ale si aj dopriala dokúpiť. Zdalo sa jej, že sa okolo nej krútia dvaja. Najmä ten jeden, s hnedými očami, ktoré jej pripomínali farbu čokolády, jej bol blízky. Keď sa občas zasnívala nad budúcnosťou, vedela by si s ním predstaviť život. Občas sa jej pozrel smelo do očí, keď ju odprevádzal niekedy zo školy na stanicu. Hovoril o sebe, o mame, ktorej tiež musí pomáhať. Ale ten druhý, ktorý sa jej páčil menej, jej občas pomohol aj s taškou, v ktorej niesla pre rodinu nákupy. Život na strednej škole ubiehal rýchlo, vyučovanie, cesta domov, ak sa dalo čítanie kníh a potom ešte aj snívanie. Lebo ten chlapec sa jej páčil čím ďalej, tým viac a ona sa už videla pri oltári a vedľa nich pár detí s očami čokolády. V takomto romantickom duchu by možno snívala aj ďalej, ale v jeden deň, keď otvorila bránku jej skromného, ale predsa aj bohatého domova, ju prekvapil plač. Ozýval sa z izby, niesol sa k nej kvílivo cez otvorené okná a ona sa akoby bez duše rozbehla za hlasom, ktorý sa už niesol po celom hornom konci. Doma ju privítal smútok v detských očiach, mladší súrodenci pozerali ako mama plače, otec ležal na posteli, čakali na sanitku a v takomto nemom úžase ostali dovtedy, kým nezačuli húkať sirénu. Vtedy si uvedomila, že otca mama už s láskou poumývala, mal na sebe čistú košeľu a na nohaviciach puky, na ktorých si dala vždy záležať. Spomenula si, ako jej mama vždy prízvukovala: „Vidíš, takto sa žehlia nohavice. Cez čistú bavlnenú šatku a aby boli puky, ako do kostola.“ Marta sa smiala, vedela predsa všetko, ale mama tá sa nezaprie...

Bola jej príkladom a takto to asi aj ostane. Nešťastný okamih od otcovej smrti prežívala ako v sne. Motala sa okolo domu, musela pomáhať na pohrebe, aj na kare, ale nohy ju ledva niesli. Staršie deti jej už boli nápomocné, mladšie vytušili, že sa o seba musia po-starať. Prichádzali ťažké časy. Peňazí nikdy nebolo v dome dostatok, ale teraz to bolo horšie. Vdovský a sirotský dôchodok zabezpečil skromný chod domácnosti, horšie bolo, že už nebol priestor na zábavu a radosti. S otcom odišiel jeho veselý duch. Srdce, ktoré mal pre všetkých, vypovedalo službu ako prvé a zrazu nebolo v dome nikoho, kto by ich objal. Prvé dni a dokonca aj týždne Marta chodila ako bez duše, postupne akoby túžila po tom, aby jej niekto vyjadril súcit, poľutoval ju, bol len tak nablízku. Hľadala chlapca s čokoládovými očami, ale ten zrazu kamsi zmizol. Kamarátky jej povedali, že vie, ako to bolo s jej otcom, myslela si teda, že príde, aspoň ruku podať. Ale nie, nestretla ho ani v meste, ani na zastávke. Do uší sa jej dostalo, že už chodí s niekým iným. Aj on potreboval pomôcť s chorou mamou. Našiel si niekoho, o koho sa môže oprieť a nie aby ešte aj on pomáhal.

Ten druhý chlapec ju po pohrebe prišiel objať. Často jej odniesol na zastávku ťažký nákup, zdôveril sa jej, že pred rokmi bol v podobnej situácii a veľmi dobre ju chápe. Zrazu sa na neho začala pozerať inými očami, v jeho modrých očiach bol prísľub lásky, ktorý dovtedy nevidela. Uvedomila si, že toľko nádejí vkladala do niekoho, kto s ňou nepočítal, že by takmer bola prišla o to skutočné a pekné, o čom vždy snívala. Raz sa, iba tak ľahko, dotkla ruky, ktorá opäť niesla jej tašku. Toľkokrát sa spolu rozprávali, preberali toľko nepodstatných vecí, ktoré sa tým dotykom stali podstatnými. Prvýkrát sa po dlhom čase usmiala. Vedľa nej kráčal muž, pre ktorého nebola bremenom.

Čitateľka Marta

- - Inzercia - -